Un Pougnat de Milodioous

, par Silvia

Tèxte estrach de "Tzoul Cèl de Moun Pais" de Gabriel Feyret

Per escotar (legit per Claudi Vertut) :

Un Pougnat de Milodioous

UN POUGNAT DE MILODIOOUS

Gosporou èro ’stat toutzours un paou sorrat,
Cado soou qué dintrabo èro un soou éstrémat.
« Es tout clooufit d’ortzént è bibés dé rimotos ! »
Ço l’y fèt un folour qué fosio sou’ént riboto :
« Qu’u sat pas éstolbia pot mouri ’n tzour dé fon »
L’y réspoundèt nostr’hommé o quatre bin dèts ons,
Mès quond bétzèt, lou sér, qu’obioou curat soun nioou,
Toumbèt d’un cot dé song én bromént « Milodioou ! »

Touonou, pér morida l’oïnado lo prumièro,
Bol fa béïré o l’bèlpaïré uno brabo bérquièro.
Un moti qu’èro soul un moussu orribèt.
« Bénès pér fa bistaillo ? » « - E oppé ço l’y fèt. »
L’y fèt bèïré lus prats, los terros brabonnados,
Lou béstial è lo cabo è énfin so rusado :
Un plén toupinou d’or - « Coï lo counfiscotioou ! »
« Dé qué ? » - « Mès iéou su l’coullétou ! » - « Oh !
[ Milodioou ! »

Tous bous tombo dessus quond lou sort l’y sé boto.
Bou’n dounoraï pér probo ’quél dilus dé boto
Qué pér mondza los crusquos è déspénsa pas ’n soou,
Fèrou ’n piètré répas tzas l’gorrèl do l’pount nioou.
« Porto-nous lou borbèou, mo lèbré bien pébrado,
Lou crobit è lo pioto o’nd’unpaoou d’énsolado ! »
« Moun paouré, toun péï és gostat, sént dins l’éstiou,
E lo car put - Baou fa ’no fréto » - « Oh ! Milodioou ! »

Obioou, tzas Guillooumét, tuat un brabé téssou.
« Qu’ésté cot », ço fèt él, « tont qo’occoï lo sosou,
Dé l’pus poulit porquét cal fa ’n paou dé consèrbo. »
Fèt séouda ’l fèrblontiè lo bouèto dé réserbo.
E, quond lo durbiguèt, dièt o sous émbitats :
« Onas tosta ’n pourquét qué lo fénno o truffat. »
Mès qué lou férblontiè n’otzèt fat détzéstioou,
Doïssént pas qué lo graïsso « -Qual pourcas Milodioou ! ».

Tolèou l’éstiou béngut, cooussado d’éspordillos,
Lo tzuinésso, aoutrés cots fosio sou’ént o los quillos,
E qu poudio ’mossa rés qué sept ou huèt froncs
S’énnoïrabo cotzet én sé crétzént pus grond.
Otobé quond Julou crésio téni l’dropèou,
Sooutabo dé coulero quond l’y fosioou rompèou.
S’uno quillo o l’trontol réstabo ’n pousétioou
O l’rasi dé lo boulo, énténdias « Milodioou ! »

Mé dièrou, l’aoutré tzour, qu’un cot de maï, Touonasso
Ero ’stat couyounat coum’un paouré poillasso.
« - Lou drollé, qu’és souldat », - so diguèt o Gustin -
« Pér déspatzo bouldrio souï nèbés broudéquins. »
« Sou b’oqui mès és nèt è lo posto és borrado. »
« - Fout-lus sus l’télégraphé, omount sus lo téoulado,
E té tournoro’ bièls pér lo mêmo occosioou. »
Lus y troubèt o l’albo, « Détzà ! Milodioou ! »

Bous parli d’aoutrés cots, bien obon l’aoutro guèrro.
L’oïnat dé Tzon-Piorrou, qu’èro tzunhomme énquèro,
Possabo l’tzour sus librés è l’sér pés coutillous.
 » - Un sér », so mé countèt è risioou sous éillous,
« Uno dibio béni dorrès lo cominado,
Ero ’scur è plébio. Raoubo rébussado,
Paroplètzo olondat, orribo o l’cat d’un brioou,
L’y saouti o l’col. Ero lou curè Milodioou ! »

Un diméndzé moti o lo mésso prumièro,
Loï fénnos, o bél tal, cobbirént lour codièro,
Foou sinné, én mormoutént, o l’componiè éstonnat,
Qué, broguéto olondado, possétzo l’po signat.
Mès én maï l’y foou sinné, én pus mént los éscouto,
E répèto o l’téngut : « Noouraï plo prou pér toutos ! »
« - E, ço l’y fèt lou clérgué, és o lour énténtioou
Qué fa béïré’n pan dé comiso ? » « Oh ! Milodioou ! »

Un tros dé boïlétou, timidé è prou nécias,
Mès qu’èro otobé un plo brabé troutzas,
Pértal dé s’omusa, troubént pas cat dé drollo,
Bous éstaco lo crabo quy’o lo pindöillo.
Soun mèstré, qualqué paou ’tobé déstimbourtat,
O l’bési, s’éscloffént, quond jo l’y otzèt countat,
Dis : « Iéou né risi pas d’uno tallo émbéntioou
E sé l’y mé fosio’n drollé, Milodioou ! »